Písmo básnika

Slová ticha píšem na papier ťažkou rukou.Písmená sa rozmazávajú a menia svoj význam,verše tvoria celok – človeka čo prežil roky mukov,toho, z ktorého zostal len rám.Hrot pera sa kĺže po papieri ako slzy po lícach,ľahko a predsa smutne a predsa fádne.Písmo roztrasené akoby bolo v starých rukách.rýchlo a predsa pomaly a predsa ladne.Znova čítam tie isté slová a rany sa otvárajú,s mojou rozlámanou mysľou sa hrajú.Ruka píše no srdce slova nevníma,na dni dávne, na minulosť spomína.Ako je možné, že ťahom roztrhnem papier,že jedinou vetou zahodím života roky,že dakedy cítil jemnosť mojich piera teraz neznesiem ani jeho dotyky.Teraz neviem, čo je to úsmev, čo je to láskaviem len, že teraz tu som a žijem,viem, že nie som zviera ani kráska,aj to, že pravú lásku neminiem.Ako je možné, že si srdce vylievam na papiere,že pero píše a rozum slova nevníma,že každý musí prežiť ťažké lásky manierea že viera v šťastie vždy prežíva?Slová sveta píšem na papier ľahkou rukou,písmená sú jasné, nemenia svoj význam.Verše tvoria ľudí, tvoria tento svet, svet bez sĺz,a každému šťastena kladie do rúk nejeden túz.