Utrpenie

krv presýpa sa v žilách, reklama na emócie v prášku, v dychu zadržané vydýchnutia, z okna vykríknuté tajomstvá, vo vankúši zabudnuté sny, pred zrkadlom ja, v ňom Ty, všetko čo potrebujeme je... len my akoby sme neboli, v krajine ktorú sme namaľovali na sklo, chladným dychom.

O hodnote vzťahu

Clivé srdce, prázdne objatie priestoru, ticho kričí, až ozvenou sa ozýva, no nik ho nepočuje. A tak bez dozoru si slobodne uväznená opäť, zas. To sa stáva, tak to už býva. Prezradia to len zvlhčené konce rias. A nič sa nevyrovná tej prázdnote, keď počuť tlkot srdca domu. Čas má zrazu iný rozmer a v tej nahote je nepozvaným hosťom dňa. No zbaviť sa ho nevieš, nerozumie tomu, len vysáva ťa, až do samého dna. Pokorne hráš sa s ním tú hru samoty, a ktokoľvek naruší ten súboj ticha, stane sa víťazom bez boja a za to ty zožneš slávu pokoja, ktorý naplní ti dušu. Misky váh sa vyrovnajú a hruď dýcha inak. Tak privítaj hosťa a daj mu pusu.

Bolesť slov

Sklamaná som bola mnohokrát, no oklamaná ešte viac.Prečo sú lži na dennom poriadku? Prečo sa ľudia hanbia za pravdu?Naozaj nechápem, veď je v dnešnej dobe už to najvzácnejšie. Myslím, že sa jej boja.Ľudia sa stráchajú skutočnosti a chcú žiť vo vlastnom svete. Vymýšľajú si svoje vlastné ideály a tie si ešte aj prikrášľujú. Nieje to zlé, v podstate to je akoby obranný systém voči realite, ktorá je občas krutá, no takto sa dlho žiť nedá.Skor, či neskor sa všetci do svjich lží zamotajú, a vrátiť sa k pravde nieje také ľahké. Klamstvá dokážu veľmi ublížiť, to by si mal každý jeden človek uvedomiť pred tým, než spustí svoju spŕšku nepravdivých a neskor bolestných slov.

Pocítiť prítomnosť

Ako malá som sa s nimi hrala,a teraz by som sa s nimi len zabávala.

Detstvo venujem rodičom, dospelosť deťom,ale mladosť iba im.

Často sa zaoberám tým,čo so mnou bude, ak ich stratím?

Každý z nich je pre mňa drahší,než ten chlapec najkrajší.

Vrúcne objatia a pevné stisky rúk,dostanú ma zo všetkých strašných múk.

Ráno, keď vstávam, mám pocit šťastia,

že denné i nočné mory s nimi z pamäti sa stratia.

Večer zaspávam a myslím na nich,aj život rada položím za nich.

A potom naše spoločné slzy,keď mňa, alebo ich niečo mrzí.

Problémy s rodičmi, doma i v škole,než vyplačem slané more,

pohľadia po líci, obdaria úsmevom,vysvetlovať nemusím,

naznačia pohľadom.Ak má prísť dlhodobé odlúčenie,

slzy môjho smútku sú zaručené.

Chveje sa mi celé telo keď pomyslím,

že už nikdy nepocítim ich prítomnosť,

že už nikdy nepocítim prítomnosť....

priateľov..

Veľmi dobre viem

Chce sa mi byť nespútaná, tak odviazaná a voľná. Ako anjel krídla rozprestrieť, ako diabol vystrájať, nech na mne vždy je vidieť smiech a nikdy ničoho sa nechcem báť. Šťastie a lásku cítiť chcem, kúsok z každého stačí len. Nikdy sa nemračiť a žiadne záväzky, nikto mi nekladie priťažké otázky. Cítiť sa ako pierko vo vánku, každého človeka pohladím pri spánkua poprajem dobrú noc,mladosť má totiž veľkú moc. Ale ja veľmi dobre viem, že raz odíde ten sen a príde hrozný deň, kedy stará zostanem len.

Nech sa svet točí ďalej

Opäť? Áno. Mestá a smog.

Preplnené ulice ľuďmi,preplnené dílermi drog.

V strede zla, smrti biedy,

stojí človek,s tvárou ako v škole kriedy.

Hľadí na nenávisť tohoto sveta,

hľadí na zmysel tohoto geta.

Prečo opäť?

Kvôli slávev bielych šatách a ružou v ruke?

Kvôli žeravej láve, ponáhľajúcej sa k búrke?

Blázni, ponorky, lietadla,

sviečky a svietidlá,

voda, zem a vzduch,

radosť, úsmev, vzruch.

Len snívať a nevidieť zlo a hľadieť svetu do očí,

len umierať s láskou,

tak málo…a nech sa svet ďalej točí.

Nie som

Požičaj mi vieru v lásku,nech cítim jej dotyky.

Skús mi podať kúsok srdcaa vymaž zlé zlozvyky.

Som len starý blázon,čo nevie čo hovorí.

Skúšam sa len citom liečiť,kým srdce nezhorí.

Viem len sama plávať v slzách ako oceán,

nechcem starej láske mávať,byť zas človekom, čo je sám.

Nie som tá,čo miluje krásuv očiach vidí lásku.

Nie som tá,čo sa s láskou každé ráno zobudí.

Nie som tá,ktorá láme srdciapolovici ľudstva.

Nie som tá,čo svoj život nenávidí.

Viem len svetom blúdiťa tieňom šliapať na päty.

Skúšam sama seba súdiť,no to dokážeš len ty.

Plač

Kto pochopí slová vyryté v srdci,

vyryté slaným mokom tečúcim po bledom líci,

vyryté najťažším smútkom.

Ako sa dá niečia bolesť chápať

ak nik na svete neprežije čo ja,

ako sa dá vo vlastnom vnútri tápať

keď stratila som z očí obraz raja.

Vyplačem ti rieku,vplačem ti more

ak vráťiš mi môj vysnívaný raj,

vyplačem ti hviezdy aj krvavé zore

len prosím, naspäť mi ho daj.

Zo studničiek plných vody

z neovladateľného živla schopného zabíjať

by som ti dokázala postaviť k oblakom schody,

len mi môj stratený raj prosim vráť.

Stratila som ho, slzy mi ho vymyli

zo zrkadiel mojej duše,

hviezdy mojej tváre zahubili,

prebodli ich tŕňami z bielej ruže.

V mojom srdci vyplakané more zaplavilo celý svet

a z vody, zo sĺz vyrástol na poslednej hore

posledný biely kvet.

Sen, ktorý umiera

Uprostred zúfalstva, plaču a náreku

Umiera ďalší sen, ďalší sen v človeku,

Ten, kto ho zahubil nie je nik neznámy

Ten, kto ho vymazal ničí bez zábrany

Kto to bol? Kto sa tak rozhodol?

Vo svete umelých sĺz a kamenných sŕdc,

Vo svete, kde pre človeka sen vzácny bol,

Kto svoju dušu v poučkách uvrhol?

Pýta sa seba, veď len seba môže,

Rozhliada vôkol a kričí: ,,O Bože!

“Vidíš ma, vidíš, že mi nik nepomôže,O, kto za to môže, Bože? Ktože?

Komu som stvorená, pre koho žijem?

Aká som zmätená, ako len hnijem.

Od posvätných miest svojich snov sa vzďaľujem

Sama a nik ma nebrzdí, tak volajte nech vás počujem,

Hlasy pravdy, ktoré klamstvo neznajú

Volajte,veď vlastná idey sa mi strácajú

A čo iné potom človeka robí človekom,

Ak nie sen a túžba ísť za cieľom,

V ducha presvedčení zo srdca čo vyviera,

Volajte hlasy, môj život umiera.

Písmo básnika

Slová ticha píšem na papier ťažkou rukou.Písmená sa rozmazávajú a menia svoj význam,verše tvoria celok – človeka čo prežil roky mukov,toho, z ktorého zostal len rám.Hrot pera sa kĺže po papieri ako slzy po lícach,ľahko a predsa smutne a predsa fádne.Písmo roztrasené akoby bolo v starých rukách.rýchlo a predsa pomaly a predsa ladne.Znova čítam tie isté slová a rany sa otvárajú,s mojou rozlámanou mysľou sa hrajú.Ruka píše no srdce slova nevníma,na dni dávne, na minulosť spomína.Ako je možné, že ťahom roztrhnem papier,že jedinou vetou zahodím života roky,že dakedy cítil jemnosť mojich piera teraz neznesiem ani jeho dotyky.Teraz neviem, čo je to úsmev, čo je to láskaviem len, že teraz tu som a žijem,viem, že nie som zviera ani kráska,aj to, že pravú lásku neminiem.Ako je možné, že si srdce vylievam na papiere,že pero píše a rozum slova nevníma,že každý musí prežiť ťažké lásky manierea že viera v šťastie vždy prežíva?Slová sveta píšem na papier ľahkou rukou,písmená sú jasné, nemenia svoj význam.Verše tvoria ľudí, tvoria tento svet, svet bez sĺz,a každému šťastena kladie do rúk nejeden túz.

Izba

Opäť sama uzavretá v izbe,

vidíš sa plakať v nástennej kresbe,

v malom zrkadle vidíš obraz svoj

a srdce s rozumom vedie krvavý boj.

Si skľúčená vlastnými pocitmi,

cítiš sa ako medzi dvoma kameňmi.

nespomínaš na minulosť, iba sedíš,

nerozmýšľaš čo bude, len telo chladíš.

Stav mysle na úrovni vyššieho sveta,

cítiš sa ako vták bez krídel, ktorý lieta,

len sedíš, v ruke pero dušou hnané,

to čo píšeš bolo osudom dané.

Malá izba stále menšou sa zdá,

cítiš sa ako gladiátor v aréne čo padá,

hľadí na tváre, smeješ sa na vlastnom osude,

vyrovnávaš sa s tým, že čo bolo už nebude.

Vstávaš a odchádzaš z prázdnej izby,

cítiš ako keby problémy zrazu zmizli,

usmievaš sa, zo života sa opäť raduješ,

vieš, že už len krásny život prežiješ.

Z dverí vychádza osoba bez starostí,

cítiš sa ako pes nad tanierom kostí,

zavrela si minulosť, smútok nechala stáť,

kým znova neotvoríš dvere, nebudeš sa báť.

O tom ako ťa nevidím

Pozerám sa ale ťa vôbec nevidím

je to šanca ako sa dostať preč

Na druhej strane cesty vidím

stáť komedianta

náhle z jeho tváre strácam reč

Skúšam napodobniť ten rytmus tanca

je to primitívny valčík

alebo jednoduchá samba

Vložím si spolu s túžbou do vrecka

zopár drobných

ktoré som našla

Ležali medzi nami keď som vstala

nikdy predtým som ich tam nezbadala

boli chladné ako kameň, ktorý

náhle voda z brehu vzala

teraz pláva a ja...

nebola som naozajstná

iba som sa zdala

Láska

Skús kráčať prázdnou ulicou a vnímať jej nočné zvuky, Skús si všimnúť osobu, čo hľadí ťa a jej krásne nežné ruky. Skús mať oči otvorené a naslúchať aj srdcom, možno bránu otvoríš aj strateným zbabelcom. Skús sa len tak zahľadieť na západ slnka v nekonečnej diali, a spomenúť si na všetko vzácne , čo ti ostatní dali. Je to čistý vzduch,čo dýchaš? Je to zem pod nohami a nebo nad hlavou? Nie,nie je ! Je to pocit, s ktorým sa zobúdzaš každé ráno. Je to liek na ubolenú dušu,ktorý ti vyčaruje úsmev na tvári. Je to niečo ,čo ucítiš na koži a tvoje oči to rozžiari, Je to všetko, o čo sa človek v živote môže uchádzať a o čo sa naozaj oplatí bojovať. Je to láska, lebo len to jediné môže byť nekonečné. Len ona môže byť úprimná a zo srdca, A to je na nej to cenné, nedá sa kúpiť ani vyhrať . Lásku si len druhou láskou získaš a preto nezabúdaj ľúbiť druhých a nielen seba, lebo bez lásky sa žiť nedá.

Pretvárka

Tvárim sa, že je všetko super, že všetko ide tak ako má. Vnútri seba však cítim úder, ten,ktorý som dostala od života. Mám strach,že všetko prepukne, že všetko vyjde na povrch. Tak ako,keď sopka vybuchne a láva zničí všetko na prach. Mám strach, že to ďalej nezvládnem, som slabá a potrebujem podpichnúť. No neviem , ako to prežijem, Ked všetko nechám tak zle dopadnúť. Veľakrát som počula , že život prináša mnoho sklamaní, No prináša aj niečo iné? Neviem…

Len slová

V ústach mám ešte jeho chuť, tak ako mám na neho zabudnúť? V mysli jeho obraz mám, listy , čo mi poslal,ešte odkladám.. Dotyk pier a nežné hladenia, tie nekonečné lásky vyznania. Všetko toto je tak krásne, škoda, že to už je len text z básne. Všetko sa skončilo, prv, než sa vôbec niečo začalo. Niečo ozajstné. Niečo, čo sa nedá vymeniť, ani len tak zahodiť. Vraví sa, že to samo príde , no kedy, to nevravia nikde. A tak ostáva len čakať na to, čo je pre mnohých viac než zlato.

Posledná kvapka

Srdce v dlaniach pre teba, lebo moje telo je o toľko ďalej, ako moja duša.

Moja duša je ďalej, ako moja láska,

Milujem ťa až mi telo praská

milujem ťa moja láska až moja duša podobá sa stratenej, milujem až do poslednej kvapky krvi, tej našej, ľudskej, červenej.

Mám jedno srdce pre teba

Boh mi dal jedno srdce a povedal:

"Dávaj si naň veľký pozor je to všetko čo ti môžem dať, aby sa ti nezlomilo."

Láska točí všetky veci naopak,

v horiacej svieci miesto ohňa prší mrak.

Mám iba jedno srdce pre Teba.

Je to všetko čo ti môžem dať.

Hviezdy

Na nebi zvodne hviezdy svietia a my tu dole sami,

v sebe uväznení bojíme sa že nám nepovedia

že mi sme tí vyvolení ,

čo budú raz slobodní ,

čo budú raz kráčať,

pretože už nebudú sa báť ,

pretože už niesú sami .

A hviezdy naozaj šepkajú: "Sme s vami"

Skús

Skús kričať po tichu skús žiť bez dychu

skús sa dotknúť hviezd

skús zabudnúť na lásky ciest.

Skús cítiť bez srdca skús oklamať pokrytca

skús nájsť čiernu v bielom snehu

skús zatajiť skrytú nehu.

Skús milovať bez lásky

skús žiť bez nadsázky

skús raz zostať láske verný

skús nezničiť zväzok pevný.

Skús zaceliť rany času

skús zožať lásky klasu

skús nájsť v sebe zmilovanie hriešnikovi dať odpustenie.

Bolesť spáča

Spojená so svetom učíš sa byť, učíš sa vravieť prečo, učíš sa skrývať, že nebolí

Či bolesť srdcu neverí a pomimo nej kráča

či to len bohom spláca úvery a potom ešte raz ich spláca

Čia si ty bolesť, mňa či jeho,

keď do príbehu kráča či nás len klameš pretvárkou za nevedomosť spáča?

Ako kolotoč sa točíš nad hlavamí a motáš hlavu našich ľudí

zasypaný svetielkami čo ťa každé ráno budí

Smútok

Kde rastú stromy,

kde padá dážď ľudia v duši nosia ten svoj čierny plášť

v očiach smútok na perách žiaľ vietor slzu z oka zvial.

Sady pusté, srdcia prázdne

v kostoloch však počuť kázne

víno je krvou, chleba telom čo je vlastne naším cieľom?

Láska – nenávisť,

pravda, či lož

svoje zbrane k nohám zlož

vinu nosí každý v srdci kňazi a či bezbožníci.

Nie je človeka takého kto zatratí seba samého

v rieke utop ten svoj hnev nech ozve sa jasný duše spev.

Ruža vädne

Ruža vädne... Ticho, smútok a snáď i strach. Ruža vädne... Prečo? To je len vo hviezdach. Po ruži steká kvapka rosy. To ruža plače...Možno prosí... Lupienky ruže sa k zemi klonia a o pomoc úpenlivo prosia. Ruža vädne... Snáď bolesť necíti. Naposledy pre ňu slnko zasvieti a svojimi lúčmi pohladí jej tvár. Patrí i ruži svätožiar pár? Snáď netrpela. Snáď iba vánkom sa nepatrne chvela. Ruža vädne... A po jej lupienkoch už iba kvapka dažďa steká. To ruža plače... Prosí...Za človeka... Nech sa prosím vráti! ! !

len tak

Život? Tak ako kvet prahne po čmeliakovi.. Tak ako chlap túži po žene.. Tak ako starec lipne na Alpe.. Tak ako vták potrebuje dážďovky - tak človek potrebuje život: plný nehy, túžob, plný dotykov a slov. Život ako sen, sen ako život. Rozkopnúť drzo bránu sveta, zakričať: TU SOM! A vrhnúť sa strmhlav do boja - o nehu (ak ju objaví), o túžby (ak si vypije), o dotyky (make it yourself), o lásku (ak si ju kúpi). Schmatnúť Amorovi luk a zastreliť sám seba: keď nastane najtichší hluk. A potom odísť priamo do neba.

Je t´aime

Keby láska vedela ...
Že neprežije kvôli márnym sľubom ...
Keby len láska vedela ...
Že nejestvuje kvôli smútku ...
Keby si vedel povedať ...
Čo cítim ...
Keby si vedel z mojich očí vyčítať ...
Čo moje srdce tebe hovorí ...
Keby si vedel kto som ...
Po čom veľmi túžim ...
Keby láska na teba len svietila ...
Vieš, že toto je len jeden moment tvôjho života? ...
Len jeden krát si ku mne klakneš, potom odídeš ...
Ty vieš, že sa nikde neda skryť to, čo v každom z nás rastie
Keď budeš na tom lepšie, tak mi daj vedieť, čo je podla teba láska...

Dve slzy

Dve slzy sa kotúľajú po tvári,

dve slzy, čisté ako víno v pohári.

Dve slzy, slané ako bozk,

dve slzy, teplé ako vosk.

Dve slzy, jedna nahá, druhá bosá,

dve slzy, svieže ako ranná rosa.

Dve slzy - dva pramienky smútku,

do jednej sa spoja,

dve slzy, čo rany srdca tajne hoja.

Dve slzy, ktoré do dlaní som vzala,

dve slzy, čo vyplavili žiaľ.

My life is

Môj život je ako zle naladená gitara,hrám,hrám a stále falošne...

Môj život je ako kvet,zabudnem ho poliať-zahynie...

Môj život je ako chrobák na chrbte,musí mu niekto pomôcť aby šiel ďalej...

Môj život je ako báseň,krásna, hriešna a provokujúca...

Môj život je ako včela, ktorá bodne len raz,potom umiera...

Môj život je ako nočná ulica,na každom rohu číha nebezpečie...

Môj život je ako moja posteľ,na ktorú líham, keď som unavená...

Môj život je ako moje telo,nikdy neviem čo vlastne chce...

Môj život je ako milovanie,vzrušujúce keď je rýchle...

Môj život je ako budúcnosť,tmavá ale so štipkou nádeje...

Môj život je ako list na strome,keď už nechce vysieť -odpadne...

Môj život je ako oheň,dobrý sluha ale zlý pán...

Môj život je ako môj život,taký život som v živote nezažila

Strach

Na pokraji zúfalstva , vždy sa tvoja tvár objaví, všetko ku dnu rúca sa, nik to už nezastaví. Som kapitán bez lode niekde na neznámom mori, neviem čo sa to deje,viem len, že to veľmi bolí. Mám strach z reality, žijem radšej v hlúpych snoch. Mám strach ale z mnohých vecí,nehovorím o obroch. Mám strach, že sa niečo začne, bojím sa, že sa iné skončí. Mám strach, že sa utopím v šedom mračne, aj že mi slnečné lúče vrhnú do očí. Sama neviem, čo je správne, a čo vlastne tak veľmi chcem. Neviem však nájsť k tomu odvahu, no ďalej hľadať navládzem