10. 5. 2009

Izba

Opäť sama uzavretá v izbe,

vidíš sa plakať v nástennej kresbe,

v malom zrkadle vidíš obraz svoj

a srdce s rozumom vedie krvavý boj.

Si skľúčená vlastnými pocitmi,

cítiš sa ako medzi dvoma kameňmi.

nespomínaš na minulosť, iba sedíš,

nerozmýšľaš čo bude, len telo chladíš.

Stav mysle na úrovni vyššieho sveta,

cítiš sa ako vták bez krídel, ktorý lieta,

len sedíš, v ruke pero dušou hnané,

to čo píšeš bolo osudom dané.

Malá izba stále menšou sa zdá,

cítiš sa ako gladiátor v aréne čo padá,

hľadí na tváre, smeješ sa na vlastnom osude,

vyrovnávaš sa s tým, že čo bolo už nebude.

Vstávaš a odchádzaš z prázdnej izby,

cítiš ako keby problémy zrazu zmizli,

usmievaš sa, zo života sa opäť raduješ,

vieš, že už len krásny život prežiješ.

Z dverí vychádza osoba bez starostí,

cítiš sa ako pes nad tanierom kostí,

zavrela si minulosť, smútok nechala stáť,

kým znova neotvoríš dvere, nebudeš sa báť.

1 komentár:

  1. až desivé a priame opisovanie časti života ...
    priebeh zmeny nálady, ktorá sa vracia, aj keď to nik nechce.. a nakoniec nútené prerušenie ...
    pekná práca...

    OdpovedaťOdstrániť