Čierny chameleón

Jedna, dve, tri, zhorí zápalka.

Jedna, dve, tri, vráti sa ozvena.

Vyhodím čapicu do vzduchu, žmurknem a usmejem sa,

Ponorím sa do cigaretového dymu, dám si dúšok z vína,

Otočím sa a už ma nevidieť.

Len pár sekúnd a život je taký iný.

Uväznená vo večných ľudských paletách,

ale základ mi vždy ostáva.

Vždy som to ja.

Utrpenie

krv presýpa sa v žilách, reklama na emócie v prášku, v dychu zadržané vydýchnutia, z okna vykríknuté tajomstvá, vo vankúši zabudnuté sny, pred zrkadlom ja, v ňom Ty, všetko čo potrebujeme je... len my akoby sme neboli, v krajine ktorú sme namaľovali na sklo, chladným dychom.

O hodnote vzťahu

Clivé srdce, prázdne objatie priestoru, ticho kričí, až ozvenou sa ozýva, no nik ho nepočuje. A tak bez dozoru si slobodne uväznená opäť, zas. To sa stáva, tak to už býva. Prezradia to len zvlhčené konce rias. A nič sa nevyrovná tej prázdnote, keď počuť tlkot srdca domu. Čas má zrazu iný rozmer a v tej nahote je nepozvaným hosťom dňa. No zbaviť sa ho nevieš, nerozumie tomu, len vysáva ťa, až do samého dna. Pokorne hráš sa s ním tú hru samoty, a ktokoľvek naruší ten súboj ticha, stane sa víťazom bez boja a za to ty zožneš slávu pokoja, ktorý naplní ti dušu. Misky váh sa vyrovnajú a hruď dýcha inak. Tak privítaj hosťa a daj mu pusu.

Bolesť slov

Sklamaná som bola mnohokrát, no oklamaná ešte viac.Prečo sú lži na dennom poriadku? Prečo sa ľudia hanbia za pravdu?Naozaj nechápem, veď je v dnešnej dobe už to najvzácnejšie. Myslím, že sa jej boja.Ľudia sa stráchajú skutočnosti a chcú žiť vo vlastnom svete. Vymýšľajú si svoje vlastné ideály a tie si ešte aj prikrášľujú. Nieje to zlé, v podstate to je akoby obranný systém voči realite, ktorá je občas krutá, no takto sa dlho žiť nedá.Skor, či neskor sa všetci do svjich lží zamotajú, a vrátiť sa k pravde nieje také ľahké. Klamstvá dokážu veľmi ublížiť, to by si mal každý jeden človek uvedomiť pred tým, než spustí svoju spŕšku nepravdivých a neskor bolestných slov.

Pocítiť prítomnosť

Ako malá som sa s nimi hrala,a teraz by som sa s nimi len zabávala.

Detstvo venujem rodičom, dospelosť deťom,ale mladosť iba im.

Často sa zaoberám tým,čo so mnou bude, ak ich stratím?

Každý z nich je pre mňa drahší,než ten chlapec najkrajší.

Vrúcne objatia a pevné stisky rúk,dostanú ma zo všetkých strašných múk.

Ráno, keď vstávam, mám pocit šťastia,

že denné i nočné mory s nimi z pamäti sa stratia.

Večer zaspávam a myslím na nich,aj život rada položím za nich.

A potom naše spoločné slzy,keď mňa, alebo ich niečo mrzí.

Problémy s rodičmi, doma i v škole,než vyplačem slané more,

pohľadia po líci, obdaria úsmevom,vysvetlovať nemusím,

naznačia pohľadom.Ak má prísť dlhodobé odlúčenie,

slzy môjho smútku sú zaručené.

Chveje sa mi celé telo keď pomyslím,

že už nikdy nepocítim ich prítomnosť,

že už nikdy nepocítim prítomnosť....

priateľov..

Veľmi dobre viem

Chce sa mi byť nespútaná, tak odviazaná a voľná. Ako anjel krídla rozprestrieť, ako diabol vystrájať, nech na mne vždy je vidieť smiech a nikdy ničoho sa nechcem báť. Šťastie a lásku cítiť chcem, kúsok z každého stačí len. Nikdy sa nemračiť a žiadne záväzky, nikto mi nekladie priťažké otázky. Cítiť sa ako pierko vo vánku, každého človeka pohladím pri spánkua poprajem dobrú noc,mladosť má totiž veľkú moc. Ale ja veľmi dobre viem, že raz odíde ten sen a príde hrozný deň, kedy stará zostanem len.

Nech sa svet točí ďalej

Opäť? Áno. Mestá a smog.

Preplnené ulice ľuďmi,preplnené dílermi drog.

V strede zla, smrti biedy,

stojí človek,s tvárou ako v škole kriedy.

Hľadí na nenávisť tohoto sveta,

hľadí na zmysel tohoto geta.

Prečo opäť?

Kvôli slávev bielych šatách a ružou v ruke?

Kvôli žeravej láve, ponáhľajúcej sa k búrke?

Blázni, ponorky, lietadla,

sviečky a svietidlá,

voda, zem a vzduch,

radosť, úsmev, vzruch.

Len snívať a nevidieť zlo a hľadieť svetu do očí,

len umierať s láskou,

tak málo…a nech sa svet ďalej točí.